(uložiť súbor ako .doc) (uložiť súbor ako .pdf)

(Nippon – krajina vychádzajúceho slnka )

História:

História Japonska sa datuje od r. 660 pred n. l. Podľa dochovaných legiend tu už vtedy vládol prvý japonský cisár. V ďalšom období Japonci objavovali okolitý svet. Medzi prvé významné vzťahy so zahraničím patrili kontakty s kultúrne vyspelou Čínou a Kóreou. Asi v 5. storočí n. l. Japonsko preberá od Číny znakové písmo. Japonsko si budovalo vlastnú územne nezávislú kultúru, pričom pôvodné náboženstvo šintoizmus začína vytláčať budhizmus. Silné rodové zákonitosti, vojenské tradície, samurajstvo a iné zvláštnosti boli uchovávané s veľkou vážnosťou. Nové obchodné kontakty so západnou Európou sa začali využívať až v 16. storočí. Dobre sa rozvíjajúci obchod sa však z obavy pred prílevom kresťanského náboženstva z vládnych kruhov výrazne brzdil. Rôzne obmedzenia viedli k izolovanosti Japonska. O obnovu obchodných vzťahov sa snažili mnohé krajiny, pričom úspech dosiahli až v 19. storočí. Japonsko malo v tom čase militatné ambície, ktoré sa prejavili vo vojne s Čínou, v anektovaní Kórey a okupovaní mnohých ostrovov. Vyvrcholením vojenských aktivít bolo spojenectvo Japonska s fašistickým Nemeckom počas II. svetovej vojny. Neslávne sa Japonsko zapísalo do dejín náletom na americkú základňu v Pearl Harbour. Napriek končiacej sa vojne Japonsko odmietalo kapituláciu. Tú sa podarilo dosiahnuť až po atómovom útoku na Hirošimu a Nagasaki. Po skončení II. svetovej vojny sa v Japonsku uskutočnilo mnoho prevratných zmien. Japonsko sa stalo krajinou hospodárskeho zázraku. Zaradilo sa medzi najpriemyselnejšie krajiny sveta. Otvorenosť sa prejavila aj v spoločenskom živote.

Poloha:

Japonské súostrovie leží v severovýchodnom okraji Tichomorského bazéna. Tiahne sa vyše 2 700 km dlhým oblúkom pozdĺž východného pobrežia ázijského kontinentu približne medzi 45° zemepisnej šírky na severe a 24° na juhu. Japonské ostrovy tvoria hlavnú súčasť rozsiahlej reťaze ostrovov, tiahnúc sa od polostrova Aljaška cez Aleuty k polostrovu Kamčatka a Kurilským morom. Na juhu pokračuje táto reťaz súostrovím Rjúkjú až k ostrovu Taj-wan.

Územie Japonska tvoria štyri hlavné ostrovy – severný Hokkaidó, stredné Honšú a Šikoku, južný Kjúšú a ďalších takmer štyritisíc menších ostrovov a ostrovčekov.

Prirodzené hranice Japonska tvorí more. Východné pobrežie obmývajú vlny Tichého oceánu. Pozdĺž východného pobrežia sa tiahne obrovská prepadlina, tzv. Japonská priekopa.

Západné pobrežie oddeľuje od ázijskej pevniny Japonské more. Juhozápadnú časť ostrova Kjúšú obmýva pomerne plytké Východočínske more, ktoré oddeľuje od Japonského mora Cušimský prieliv. Vzdialenosť medzi Kjúšú a Kórejským polostrovom je dvesto kilometrov. Severná časť ostrova Hokkaidó susedí s Ochotským morom. Od ostrova Sachalin ho oddeľuje Lapérousov prieliv a spája ho s Japonským morom. Východné pobrežie obmývajú vlny Tichého oceánu.

Pozdĺž východného pobrežia sa tiahne obrovská prepadlina tzv. Japonská priekopa, ktorá na mnohých miestach dosahuje hĺbku vyše 8 000 m.

Rozloha:

Celková rozloha Japonska je 377 815 km2.

Najväčší a najhustejšie osídlený je Honšú s rozlohou 227 414 km2, Hokkaidó je najmenej osídlený a má rozlohu 78 073 km2, Kjúšú má 36 554 km2 a najmenší ostrov Šikoku 18 256 km2.

Povrch:

Japonsko je hornatá krajina s malými nížinami. Hornatý ráz väčšiny ostrovov a sopečná činnosť vytvárajú ťažké prírodné podmienky. Na pomerne malom území je asi 580 vrcholov. Japonci si svoje pohoria vážia a niektoré z vrchov považujú za posvätné. Medzi ne sa radí najznámejšia hora Japonska – FUDŽI, ktorá dosahuje výšku 3 776 m.

Horstvá Japonska tvoria tri systémy. Prvý sa začína na Hokkaide a prechádza stredom ostrova a je to Severojaponský systém. Jeho najvyšší vrchol Daisecu meria 2 290. Tento horský systém prerušuje Cugarský prieliv. Náhorná plošina siaha na severe Honšú až do strednej časti ostrova, kde dosahuje najvyššie nadmorské výšky. Juhojaponský horský systém je nižší. Tiahne sa od juhu z ostrova Kjúšú severovýchodným smerom dvomi vetvami – severnou, ktorá vedie pozdĺžne smerom Honšú a južnou, ktorá prechádza ostrovom Šikoku na polostrov Kii na Honšú. V miestach, kde sa Honšú najviac rozširuje je medzi tieto horské systémy vklinený tretí systém Fudži. Ten sa začína na polostrove Izu a tiahne sa severným smerom až k východným brehom Japonského mora. Vytvára tak prirodzený predel ostrova; severná časť sa nazýva Kantó a južná Kansai.

Na západ od Fudži sa tiahnu tri mohutné horské masívy; južný Akaiši, centrálny Kiso a severný Hida. Niekedy sa tieto masívy nazývajú Japonské Alpy.

Rovnako sa členia aj vulkanické systémy, na severný, južný a Fudži.

Japonské ostrovy patria k najaktívnejším seizmickým a vulkanickým oblastiam na svete. Z asi 190 sopiek je takmer 50 činných. K severojaponskému systému patria aktívne vulkanické formácie, ktoré sa tiahnu od severovýchodnej časti Hokkaida až po centrálne Honšú. Systém je zakončený sopkou Asama. Do južného vulkanického systému patria najmä činné sopky na Kjúšú. Najaktívnejšie sú Aso a Unzen. Aso má najvyššiu kalderu na svete, pozostáva z piatich vrcholov, ktoré vytvárajú pôvodný kráter. Jeho obvod je 80 km. K mimoriadne aktívnym sopkám Kjúšú patrí aj Sakuradžima v Kagošimskom zálive. Horský systém Fudži s ostrovmi Izu, Ogasawara a s centrálnou horskou oblasťou Japonských Álp je tiež vulkanického pôvodu.

Oblasť centrálneho Honšú patrí k najaktívnejším seizmickým oblastiam a mnohé zemetrasenia tu často spôsobujú veľké zosuvy pôdy.

V súvislosti s vulkanickou aktivitou japonských ostrovov vyvierajú na mnohých miestach horúce pramene. Vyše 1 800 má liečivé účinky, ale Japonci ich využívali skôr na rekreačné ako na liečebné účely.

Medzi nížiny, ktoré sa nachádzajú v Japonsku patrí: Kantó, Ečigo

Vodstvo:

Japonsku je veľa riek, no vzhľadom k hornatému charakteru krajiny sú ich toky pomerne krátke a prudké. Najdlhšia rieka je Šinano, ktorá zavodňuje nížinu Ečigo a vlieva sa do Japonského mora. Ja dlhá 367 km. Na vodu je najbohatšia rieka Tone. Preteká nížinou Kantó a vlieva sa do Tichého oceánu. Horné a stredné toky japonských riek sú úzke a kamenisté, v dolných, miernejších tokoch sú korytá širšie a s mohutnými hrádzami. Rieky pretekajúce veľkými mestskými aglomeráciami majú brehy upravené tak, aby mohli slúžiť na športové a rekreačné účely.

Z hľadiska riečnej dopravy je význam riek minimálny. V dolných tokoch sú splavné len rieky Jodo v Ósake, Sumina v Tokiu, Šinano v Niigate a Tone. Rieky sa však využívajú na iné hospodárske účely. Na mnohých sú postavené priehrady slúžiace na výrobu elektrickej energie, zachytávajú prívalové vody v období dažďov a sú zdrojmi vody pre poľnohospodárstvo, priemysel a mestské aglomerácie. Pre oblasť Tokia sú mimoriadne dôležité rieky Sumida, Ara, Edo a Tama, pre oblasť Nagoje sú to rieky Kiso a Hida, pre Ósaku a jej okolie Jodo. Mnohé rieky vytvárajú na prudkom hornom toku úchvatné kaskády.

Zaujímavé je splavovanie perejí riek Kiso, Hozu, Fudži a Tenrjú alebo Kuma.

Vulkanickou a tektonickou činnosťou vyniklo v Japonsku mnoho jazier. Je ich vyše 6 000. Najväčšie je Biwa, ktorá sa rozprestiera naďaleko Kjóta a vypĺňa priehlbinu tektonického pôvodu. Má rozlohu asi 700 km2. Svojou krásou sú známe jazerá Akan, Mašú a Šikocu na Hokkaide, ktorých vody vypĺňajú vulkanické krátery. Jazero Mašú ja pozoruhodné tým, že patrí k najčistejším na svete a priehľadnosť jeho vôd siaha až do hĺbky 41,6 m, čo je svetový rekord. Známe sú aj horské jazerá Towada a Tazawa na severe Honšú. Tazawa je najhlbším jazerom Japonska s hĺbkou 425 m. Na úpätí hory Fudži vyniklo zahataním riečnych údolí lávou päť jazier, z ktorých najkrajšie sú Jamanaka a Kawaguči. Rovnako vzniklo aj čarovné jazero Čúzendži v jednej z najnavštevovanejších turistických oblastí Nikkó. Je najvyššie položeným jazerom v Japonsku ( 1 271 m n. m. ). Okrem prekrásneho prírodného jazera, situovaného uprostred zelených hôr, sa v tejto oblasti, ktorá je súčasťou národného parku, nachádza aj známy vodopád Kegron, v okolí vyviera niekoľko horúcich prameňov s liečivými účinkami.

Podnebie:

Hokkaidó a a severná časť ostrova Honšú sú charakteristické krátkymi letami a dlhými zimami, ktoré sú spôsobené vetrami vanúcimi zo severozápadu Sibíru a studeným prúdom Oyashio. Južné a východné oblasti sú ovplyvnené teplým prúdom Kuroshio, to znamená, že Shikoku a Kjušú majú horúce a vlhké letá, takmer subtropické a zimy sú slabé s malo snehom. Japonsko leží v oblasti juhochodných monzúnov, ktoré ovplyvňujú množstvo zrážok a vlhkosť liet. Veľkým problémom Japonska sú tajfúny, ktoré prichadzajú od júna do októbra a spôsobujú nemalé škody.

Rastlinstvo:

Japonské ostrovy sa vyznačujú neobyčajne bohatou flórou a faunou. So svojou takmer tritisíckilometrovou dĺžkou patria ostrovy do niekoľkých zemepisných pásiem. Hornatú krajinu pokrívajú z vyše 70 % husté a ťažko preniknuteľné lesy. Hranicu medzi dvoma hlavnými vegetačnými pásmami – miernym a subtropickým – tvorí 37. rovnobežka. Severný rastlinný pás pripomína svojím charakterom európsku flóru. Okrem tradičných ihličnatých a listnatých lesov sa v severnom pásme, najmä na Hokkaide, rozprestierajú aj dubové a bukové lesy. Smerom na juh až po Kagošimu v subtropickom pásme prevládajú zmiešané lesy, v ktorých sa mimoriadne darí ihličnatým, typicky japonským stromom, ako sú japonská kryptoméria, japonský cyprus a pínia. Ich kvalitné drevo je dôležitou súčasťou tradičnej japonskej architektúry. Charakteristickou drevinou je aj bambus. ten sa používa i ako protierózna ochrana a ochrana proti zosuvom pôdy. V miernom podnebí Honšú prevládajú rôzne druhy listnatých stromov. Vyniká medzi nimi najmä japonský javor s typickými drobnými lístkami, ktoré sa na jeseň sfarbujú do sýtožltej a ohnivočervenej farby.

Národný strom Japoncov a jeden zo symbolov Japonska je sakura. S rozkvitnutými sakurami súvisí odpradávna tradovaný zvyk hanami, čo je vlastne ľudová slávnosť, počas ktorej sa priatelia a známi vyberú s hojnými zásobami jedla, uloženého v typických škatuľkách zvaných bentó do prírody. Usadia sa pod rozkvitnutými korunami sakúr, veselo sa zabávajú a obdivujú ich kvety.

Japonsko má 2 578 druhov rastlín, najčastejšie sa vyskytujú orlíčky, brusnice, vŕby, ľalie, buky, osiky, brezy a hojné sú i netýkavky. Najväčšie druhové zastúpenie má papraď – nájdeme tu až 198 druhov. Ďalej sú to cyprušteky – 169 druhov, trávy – 148 druhov, 116 druhov roseacei.

V Japonsku sa nachádza 7 útvarov: piesky ( napr. Juniperus litoralis ), močiare ( napr. Alisma plantago ), nízke kopce ( borovice, ruže, orličník ), horské lúky ( nízke byliny, ľalie, orchidey ), pobrežie ( trávy ), vysoké lesy ( zakrpatené vŕby ) a horské kosodreviny ( borovica kosodrevinová ).

Živočíšstvo:

Bohatá fauna Japonska sa podobá stredoeurópskej. Na Hokkaide žije hnedý medveď. Značne rozšíreným druhom je japonský jeleň a daniel, ktorý je podľa šintoistickej mytológie posvätný. Rôznymi legendami je opradený japonský jazvec tanuki. Japonci ho považujú za prítulné, veselé a múdre zviera. Keramické sochy týchto zvierat stojacich na zadných s vystrčeným bielym bruchom a fľašou saké sú často umiestnené pred vchodom do obchodov, reštaurácii a kaviarní, aby prilákali návštevníkov. K zvláštnostiam japonskej fauny patria opice. Tie v severnejších a studenších oblastiach dokonca objavili blahodárne účinky termálnych prameňov a často ich navštevujú. Niekedy ich dokonca neodradí ani prítomnosť ľudí v prírodných bazénoch. K mnohým chráneným druhom patria aj žeriavy, ktorá sú pre Japoncov symbolom dlhého života, šťastia a zdravia.

Vo vodách Japonska pláve 600 druhov rýb, ako úhory, mihule či zvláštny japonský sumec – Silurus japonicus. V noci možno stretnúť jedného z 10 druhov netopierov. Žijú tu 2 druhy krtkov, 6 druhov žiab, 9 druhov hadov, pričom je jeden jedovatý. Vo vodách žije morská huba sklenná. Vyhubená je už prekrásna vydra morská – Enhydra marina.

Poľnohospodárstvo:

Rastlinná výroba:Japonské ostrovy majú prevažne hornatý charakter. Nížiny sa rozprestierajú najmä v povodiach dolných tokov riek a sú veľmi husto osídlené. Na poľnohospodárske účely sa využíva necelých 15 % pôdy.

Tradičnou poľnohospodárskou plodinou je ryža, okrem nej cukrová trstina a tabak. V Japonsku sa pestuje veľa ovocia a zeleniny. Rozšírené je najmä pestovanie mandarínok, ktorým sa dobre darí aj v severnejšie položenej prefektúre Šizuoka. Tá je zároveň aj najznámejšou oblasťou pestovania čaju.

Japonci sú známy pestovaním „bonsai“ – nízke odrody rôznych druhov drevín.

Živočíšna výroba: Japonci majú najväčší výlov rýb na svete. Významný je chov hovädzieho dobytka, ošípaných a priadky morušovej.

Zaujímavosťou pre Japoncov je chov asi 11 druhov plemien psov, ako napr. Shiba, Hokkaido, Kai, Kishu, Shikoku, Akita. Najrozšírenejší je chov psov Shiba – pôvod sa datuje ešte pred naším letopočtom, povôdné meno Shiba-Inu. Meno je odvodené od slova „shiba“, čiže malý. Chov psov sa využíval predovšetkým na lovecké účely.

Priemysel:

Už koncom 18. storočia, v čase vlády cisára Meidži, si Japonsko vybudovalo základy priemyselného rozvoja. Spočiatku sa krajina obmedzila na textilný priemysel a výrobu drobného tovaru. Až v 30. rokoch 20. storočia sa začal rozvíjať aj japonský ťažný priemysel. Počas 2. svetovej vojny bol japonský priemysel z veľkej časti zničený, nový rozmach priniesla až povojnová výstavba.

V Japonsku zohráva osobitnú úlohu rybársky spracovateľský priemysel. Ten sa koncentruje predovšetkým na oblasť okolo hlavného mesta – Tokia. Japonsko je jednou z najväčších rybárskych krajín sveta.

Japonsko je veľmi chudobné na nerasté suroviny. Napriek tomu sa tam predsa len niečo ťaží : čierne uhlie, zlato, striebro, oruť a farebné kovy a to len v malých množstvách.

Japonská ekonomika je závislá na dovoze ropy. Je paradoxné, že krajina, ktorá na vlastnej koži pocítila ničivosť atómovej bomby je za používanie atómových elektrární. Teraz elektrina vyrobená v atómových elektrárňach sa podieľa.

Rozšírený je aj hutnícky, strojársky a oceliarsky priemysel.

Chemický priemysel je hrá veľmi významnú úlohu v Japonsku a jeho "vlajková loď" Nippon Oil sa radí medzi podniky s najväčším obratom v Japonsku.

Najväčšie zisky v týchto odvetviach má elektronika a to v podnikoch :

Hitachi, Toshiba, Fujitsu, NEC, Mitsubishi El., Matsushita, Sony atď.

Nezaostáva ani automobilový priemysel: Honda, Mazda, Mitsubishi, Nissan, Toyota.

Obyvateľstvo:

Japonsko je jednou z najľudnatejších krajín. Má vyše 125 miliónov obyvateľov. Prudký nárast obyvateľstva nastal od roku 1868 ( obdobie Meidži ), keď sa rast populácie stal celonárodnou záležitosťou a vláda ho oficiálne podporovala. Od začiatku obdobia Meidži, keď malo Japonsko 35 miliónov obyvateľov, sa ich počet do súčasnosti viac než strojnásobil.

Priemerná hustota osídlenia je 320 ľudí na km2. Medzi jednotlivými oblasťami je však značný rozdiel, na čo má vplyv najmä hornatý charakter krajiny a koncentrácia v rozsiahlych mestských aglomeráciach. Na Hokkaide, ktoré zaberá 22 % územia krajiny žije len 4 % obyvateľov, čo je 66 ľudí na km2, a Kjúšú žije 12 % obyvateľov a na Šikoku 3,5 %. Na najväčšom ostrove Honšú žije 80 % obyvateľov, ale aj tu sú značné rozdiely. Najviac obyvateľov sa koncentruje na východnom pobreží Tichého oceánu, no centrálna časť spolu so západným pobrežím Japonského mora sú najmenej osídlené.

Japonci sú malý národ, muži dosahujú 158 cm a ženy len 145 cm. Ich hlava a trup sú omnoho väčšie oproti ostatnému telu. Údy sú krátke a chudé. Lebka je krátka, čelo nízke, oči veľké a šikmé, len zriedkakedy inej farby ako čiernej. Nos majú silne vyvinutý, široký a ploský. Ústa Japoncov sú veľké a mäsité. Vlasy sú čierne a rovné, riedke. Pleť je žltkavá, no svetlejšia ako u Číňanov.

Priemerná dĺžka života u je 80 rokov – muži 76 rokov a ženy 83 rokov.

V Japonsku sú rozšírené 3 náboženstvá : Šintoizmus (40%), Budhizmus (40%), Kresťanstvo (4%), ostatný (16%). Japonci majú veľa bohov, pričom k bohom sú prirovnávaný aj cisári. V minulosti bol veľmi dôležitý Šintoizmus a to z hľadiska usporiadania japonských hodnôt - Zákonník bojovníka (Code of Warrior - Bushido), ktorý uznával odvahu, lojálnosť, zdržanlivosť a hlavne zdvorilosť. Úradný jazyk je japonština.

Sídla:

V Japonsku je desať miliónových miest, medzi najväčšie patria: Tokio, Sapporo, Ósaka, Jokohama, Nagasak, Nagoja, Kjóto, Kóbe, Kitakjúšú, Fukaoka.

TOKIO – hlavné mesto Japonska, má cca 8 220 000 obyvateľov. Rozprestiera sa v nížine Kantó pri hlbokom tichomorskom zálive. Je dôležitým dopravným uzlom, najvýznamnejším hospodárskym, administratívnym, kultúrnym a politickým strediskom krajiny.

Pôvodne sa mesto volalo Edo a prvá zmienka o ňom pochádza 12. storočia. Až do 17. storočia to bola rybárska osada. Mesto sa začalo postupne rozširovať a v polovici 18. storočia patrilo medzi najväčšie mestá na svete. Edo sa stalo tak silným politicky a hospodársky silným, že sa doň presťahoval cisársky dvor a dostal nové meno – TOKIO.

Mesto niekoľkokrát postihli živelné pohromy, najmä zemetrasenia. Veľké straty na životoch zapríčinilo i bombardovanie počas II. svetovej vojny.

V súčasnosti je Tokio moderné veľkomesto s mnohými kontrastmi, v ktorom sa prelínajú domáce tradície s vplyvmi americkej a európskej kultúry. pod mestom je sieť metra, moderná rýchlodráha je veľmi účelná a celým mestom sa tiahne spleť úzkych uličiek a reštaurácií ozdobených tradičnými lampiónmi.

Tokio má niekoľko veľkých centier, z ktorých každé má svoju charakteristickú tvár a atmosféru. Uprostred mesta je rozsiahly cisársky park s palácom, terajšie sídlo cisára. V celom meste je množstvo zelene a známe sú parky ako Hibija, Kórakuen či Meidži sa známou šintoistikou svätinou a olympijskými športoviskami, alebo najväčší park Ueno so zoologickou záhradou, múzeami, galériami a chrámami. Oproti cisárskemu palácu je banková štvrť Marunouči a hlavná stanica so známym superexpresom Šinkansonom. Hneď vedľa je preslávená štvrť Ginza s obchodnými domami, luxusnými butikmi, reštauráciami či nočnými barmi. Z reštaurácií a kaviarní umiestnených na najvyšších poschodiach sa návštevníkom núka pohľad na celé mesto. No azda najlepšie sa dá pochopiť veľkosť tejto metropoly z 333 m vysokej Tokijskej veže, ktorá je kópiou Eiffelovej veže. Stojí vo východnej časti mesta a za priaznivého počasia je výhľad i na horu Fudži.

ÓSAKA: Ósaka je po Tokiu druhým najväčším mestom a priemyselno – obchodným centrom krajiny. Sústreďuje sa tu ťažký, textilný, chemický a potravinársky priemysel. Žijú tu vyše desať miliónov obyvateľov. Mesto sa rozprestiera v úrodnej nížine, ktorou preteká rieka Jodo. Pri ústí vytvára rozvetvenú deltu, preto je Ósaka známa svojimi mostami a kanálmi.

Ósaka je dôležitým obchodným a distribučným centrom krajiny. Dôležitú funkciu zohrávala i v rozvoji národnej kultúry. Zradila sa tu nová, tzv. meštianska kultúra, ktorá je reprezentovaná divadlami bunraku a kabuki, ktoré sa stali významným V roku 1970 sa tu konala svetová výstava EXPO, čo bolo impulzom pre modernizáciu Ósaky. Južná časť mesta si však zachovala svoju tradičnú atmosféru. Obchodný život sa sústreďuje v severnej časti Kita.

Doprava a spoje:

Japonci majú veľmi dobre vybudovanú hromadnú dopravu – vlaky, autobusy, metro + rýchlovlaky. Skoro každý človek vlastní auto. Japonské letecké spoločnosti sú tiež na výbornej úrovni. Dá sa povedať, že japonská doprava je najlepšia a najmodernejšia na celom svete.

Národné parky:

Japonci sú známi svojím vzťahom k prírode, ktorú si odpradávna vážia a uctievajú. Stala sa silným inšpirujúcim zdrojom pre japonskú literatúru, umenie a je trvalou súčasťou národnej kultúry. Vyjadrením toho je aj zákon o chránených vzácnych prírodných oblastiach a rezerváciách, ktorého cieľom je zachovať prírodu neporušenú a chrániť ju pred zhubnými vplyvmi industrializácie. Podľa tohto zákona sa od roku 1957 postupne zriadilo 27 rozsiahlych národných parkov, 47 štátnych rezervácii a asi 290 prefektúrnych chránených oblastí.

Národné parky a rezervácie zaberajú vyše 5 % celkovej rozlohy krajiny.

Na Hokkaide bolo zriadených päť národných parkov:

Riširi-Rebun-Sarobecu, Širetoko, Akan, Daisecu a Šikocu-Toja - pre ich scenériu sú charakteristické vulkanické pohoria, z ktorých vyvierajú početné termálne pramene, husté lesy, horské jazerá a močiare.

Na severnom Honšú v oblasti jazera Towoda a južnejšie položenej vysočiny Hačimantai je národný park Towoda-Hačimantai.

Členité pobrežie Tichého oceánu s mnohými polostrovmi a hlbokými zálivmi tvorí národný park Rikučú.

Národný park Bandai-Asahi pozostáva zo štyroch častí: okolia jazera Inawaširo, pohoria Bandai-Asahi, hory Iide a pohoria Asahi-Gassan.

Najnavštevovanejší národný park je Nikkó.

Národný park Džóšin tvoria náhorné plošiny, vysočiny a dve vulkanické pohoria, dosahujúce výšku 2 000 m n. m., so známymi aktívnymi vulkánmi Asama a Širane.

Pohoria, údolia a lesy na sever od Tokia tvoria národný park Čičibu-Tama.

Bohatá subtropická vegetácia malebných ostrovov s prekrásnou scenériou pobrežia je charakteristická pre národný park Ogasawara na Boninských ostrovoch.

Súčasťou národného parku Fudži-Hakone-Izu je hora Fudži s piatimi jazerami, výletné a kúpeľné stredisko Hakone a časť polostrova Izu a sedem ostrovov Izu.

Národný park Čúbu sangaku je nazývaný aj národným parkom Japonských Álp. S jeho vyše trojtisícovými vrcholmi je centrom vysokohorskej turistiky.

Oblasť južných Japonských Álp patrí k národnému parku Minami Arupusu.

Centrom národného parku Hakusan na východnom pobreží Japonského mora je hora Haku vysoká 2 702 m.

Na pobreží Tichého oceánu na polostrove Šima sa nachádza národný park Ise-Šima, ktorý je povestný veľkým počtom mysov. Pestujú sa tu umelé perly.

Národný park Jošino-Kumano na polostrove Kii má prekrásne pobrežie a hlboké lesy a údolia.

Na severnom pobreží Japonska je národný park San´in s pieskovými dunami.

Západným smerom sa rozprestiera národný park Daisen-Oki, ktorého centrum tvoria hora Daisen ( 1 731 m ) a ostrovy Oki v Japonskom mori.

Na západnom pobreží Šikoku sa nachádza národný park Ašizuri-Uwakai s nádhernými morskými útesmi.

V strednej časti ostrova Kjúšú leží národný park Aso, ktorého centrami sú najväčší japonský vulkán Aso a hora Kudžú.

V severozápadnej časti ostrova sa nachádza národný park Saikai, ku ktorému patrí pobrežie v okolí Sasebo s ostrovmi Kudžúkušima a Gotó.

Národný park Unzen-Amakusa tvoria polostrov Šimabara s horou Unzen a ostrovy Amakusa.

Národný park Kirišima-Jaku je známi vulkanickými pohoriami, hustými lesmi a liečivými horúcimi prameňmi.

Národný park Iriomote na súostroví Rjúkjú je najjužnejšou rezerváciou a leží vo vzdialenosti 1 200 km južne od Kagošimy na ostrove Iriomote. Má bohatú subtropickú vegetáciu.